ÚNAVA

"Únava je stav organizmu na základe predošlého zaťaženia, choroby, alebo potreby spánku. Svalová únava býva sprevádzaná subjektívne pociťovanými prejavmi zhoršeného vnímania, zníženej pozornosti, spomalenia reakcií a podobne." (zdroj: Wikipedia.org)

"Od tisícpäťsto metrov snežilo," privítal ma kapitán s úsmevom pod krídlom lietadla v dnešné skoré, už takmer jesenné ráno. Počasie sa zmenilo ako nálada starej dievky. Z horúceho augustového dňa sme v priebehu niekoľkých hodín preskočili pár týždňov. Zobudila som sa do tmy, do hustého lejaku, asi o tretej ráno.

Nemôžem spať. Neviem, čím to je, ale noci sú mi nepriateľom, spánok je fatamorgánou. Ani dnes to neboli viac ako dve hodiny nepretržitého spánku a to je po trinástich hodinách na palube lietadla trochu málo. Ľudia pre taký stav únavy...

Na pár minút som odložila pero a papier a vošla do pilotnej kabíny. Boli sme akurát niekde nad Nemeckom, Berlín na východ od nás. To sú momenty, ktoré mám počas lietania najradšej - dívať sa na svet z vtáčej perspektívy pomedzi všetky tie kontrolky, tlačidlá a tlačidielka, občas prerušované hlasom z vysielačky, mrmlaním pilota. Sledujem križovatky v oblakoch, imaginárne diaľnice, ktorými letia nespočetné množstvá takých, ako my.

...ľudia pre taký stav únavy často nemajú porozumenie. Vtedy sa zatiahnem do svojej ulity a začnem snívať. Nezostalo mi toho veľa, ďaleko od rodiny, takmer neustále sama, naučila som sa žiť v tichu a s vlastnými myšlienkami, tešiac sa, že mám dve zdravé ruky a nohy, ktoré ma zanesú, kde ma srdce ťahá. Snívam o horách. Tento rok som prvý raz olizla naše vábne, voňavé a nevyspytateľné Tatry. A zrazu mi všetky túry a pokusy o výstupy v Alpách pripadali tak banálne.

Téryho chata je ďaleko - zapísal si mozog, keď mi studená kofola orosila pohár ani nie na polceste. Aj v Alpách som neraz putovala celé hodiny, ale možno práve vyššou frekvenciou horských chát, ktoré ma neraz uchránili pred dažďom, búrkou, zimou, hmlou, som mala často pocit, že je všetko len na skok. Ale tu sa ten pocit vytratil. Musela som preskakovať z kameňa na kameň a chodník k chate mi pripadal ako neuveriteľné dobrodružstvo.

Ďalšiu spomienku vytvorila miska horúcej polievky plná strukovín, že v nej lyžica doslova stála. Pri druhom súste udrel do skalnej steny za oknom blesk a v sekunde začali z neba padať kvapky veľké ako bobule hrozna z južného Tirolska, nad chatou zostalo prítmie, obloha čierna ako fúnus. V Tatrách sa vstáva zavčasu, aby bol človek o druhej, keď sa láme počasie, v bezpečí. Teraz už viem prečo. A tak môj prvý dotyk s našimi veľhorami, pokiaľ nerátam zimný výstup na Lomničák, mal skutočné tatranské čaro. Môj rešpekt od tej chvíle narástol stonásobne.

"17E", vracia ma do reality drobný postarší Talian. Šedivé vlasy, drahý plášť, ešte drahšie hodinky. "Dobrý deň." Nič. Ryje sa ako krtko. Za ním jeho najdrahší diamant - pani odfarbená na blond, jesenný plášť z toho istého butiku. "Dobrý deň," skúšam ešte raz. Stále nič. "16E" "Dobrý deň," opieram sa už silou do slov a nereagujem na jej strapaté 16E. Pani ma prepáli pohľadom, až sa mi zadymí za golierom. Usadia sa ako kráľovská rodina nad krídlami. To nech ma chráni anjel strážny, ak by mi mali práve oni pomáhať pri evakuácii, keďže sedia pri únikových východoch. "Pani, ten plášť musí ísť do úložného priestoru," beriem jej z rúk drahocenný kus odevu, ktorý nie a nie pustiť. "Ale veď ja som tam už dala svoju kabelku." Usmejem sa, čo to kútiky úst dajú a slušne podotknem "..a dobre ste urobili." Zabuchnem za plášťom úložný priestor. Oči mi zasvietia. Ďalšia z tých, čo si myslím, že po práci skáčem doma po palme, kým prežúvam banány. Desí ma, akú trpkú, drzú a nahnevanú príchuť má dnešná doba. Preto tie hory. Neignorujú, neurážajú, nerania. Stačí, ak človek dodržiava ich pravidlá a odmenia sa nekonečným kľudom. Hory ma naučili pokore, prifarbili pocit strachu, ale bez nich som ako Exupéry, keď havaroval na púšti. Sú mojim Malým princom a ja líškou, ktorú si skrotili. Teraz sa musím naučiť už si len dôverovať.

Plač. Po pristátí na letisku v Bratislave sa ozval v prednej časti kabíny plač dospelej ženy. Pasažierka poľskej národnosti prepadla panike, keď uvidela názov letiska. S manželom plánovali navštíviť mamu žijúcu v meste Wroclaw. Manžel, Talian, sa podujal na zakúpenie spiatočných leteniek. Taliansky sa Wroclaw povie Breslavia. Pánovi gratulujem, evidentne si dal na príprave spoločnej dovolenky záležať a určite sa na svokru veľmi tešil. Ale že si pani nevšimla počas vyčkávania na letisku, ako sa volá ich destinácia, ani to, čo bolo napísané na letenke, nehovoriac, že na nástup do lietadla čakalo takmer dvesto ľudí, ktorí hovorili len slovensky alebo taliansky, ale poľsky ani slovo? Nesúdim, možno na ňu tlačil stres, možno tupo nasleduje manžela, možno mala zlý deň (doslova). No v Bratislave už mala len oči pre plač, keď ten jej milovaný povedal: "Keby sme nemuseli ísť k tvojej mame, zostali by sme tu týždeň na dovolenke." A vystúpil.

To nevymyslíš, to je proste život.

4215 m.n.m

V zime som oslovila kamaráta, či by mi poradil pri kúpe dobrých topánok na zimné výstupy. Chcela som vyliezť na Lomničák. "Začal by som Malou Fatrou, Veľkou Fatrou..." Rada nad zlato. Ja viem, že mal úplnú pravdu. Zľakla som sa, či som sny o prvom výstupe v Tatrách neprestrelila. A to som netušila, že Lomničák bude vlastne len brnkačka, pretože začiatkom leta tie isté topánky urobia stopy na jeden z vrcholov masívu Monte Rosa.

Moje aktivity v horách by sa donedávna mohli klasifikovať ako "prechádzky", "ľahká turistika", "kráčanie do kopca a z kopca s paličkami". Ibaže vo veľkých horách sa nemôžu snívať malé sny a keďže som sa spod Pustého hradu presunula medzi "špageťákov", musela som zobrať, čo prišlo - Alpy.

Hory mi dodávajú odvahu a vnútornú rovnováhu. Jediné, na čo sa v nich sústredím, som ja sama. A odmenou sú mi potom pohľady na zasnežené vrcholy, údolia, jazerá, trblietajúce sa rieky.

Človek môže ísť vždy do hôr sám, či už preto, že nemá potrebu spoločníka, alebo preto, že verím najviac alebo len sebe. V mojom prípade záleží, kam idem. Na ľahšie trasy mám odvahu, ale s pribúdajúcou nadmorskou výškou (ktorá je nie vždy znakom náročného terénu), sa nechávam istiť niekým, kto vie o horách podstatne viac ako ja. Prejsť sa po Vallé Blanche, či vyliezť na Lomničák v zimných podmienkach ešte neznamená, že je zo mňa horolezec.

Ľadovce a sneh ma fascinujú. Alpy sú najkrajšie, keď sú biele - a to ani lyžiar nie som. Myslím, že to má ľahké opodstatnenie, celý život trpím fóbiou z hadov. Tridsaťštyri rokov som sa im úspešne vyhýbala, až som prednedávnom natrafila na užovku v neďalekom parku v meste, ktoré má asi viac obyvateľov, než Bratislava. A tak stáť na ľadovci so stúpacími železami a lanami je pre mňa adrenalín, ktorý nesprevádza strach, že čo ak tam bude had...

Monte Rosa je horský masív na hraniciach Švajčiarska a Talianska. Myslela som si, že jeho názov je odvodený od talianskeho slova "rosa", čo znamená ružový. Ale nie je. Kolískou je slovo "rouese" (franko - provensálsky výraz), ktorý znamená ľadovec. A presne taký masív je, ľadový, biely a zamrznutý. Keď som naň pred rokom pozerala z iného ľadovca, ani len mi nenapadlo, že by som sa čo i len mohla pokúsiť. A hop, zrazu som tu.

V Aoste bolo horúco. Vraj až tridsaťštyri stupňov. Nohy sa mi potili v obrovských topánkach. Keďže som cestovala vlakom, jediný spôsob ako sa vyhnúť priveľkej batožine som videla v tom, aby som čo najviac potrebných kusov odevu mala na sebe. Chodidlá volali po vykúpení, mesto sa roztápalo, ľudia sa ukrývali v tieňoch. Angelo, horský vodca s anjelským menom, vyslovil mierne obavy nad poveternostnými podmienkami. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby som sa bála toho, že bude v horách horúco.

Budík zazvonil okolo pol piatej. Drevená dlážka v starom alpskom dome zavŕzgala, keď som sa vkrádala do jedálne. Majiteľ domu sa strapatý vynoril z kuchyne "Dáš si kávu s mliekom?" Ešte sa mi nestalo, aby niekto vstal pred piatou, pustil klasickú hudbu a nakrájal čerstvý syr, len aby som na hory nešla s prázdnym žalúdkom. Cesty sa prázdne vlnili, keď sme sa hnali z Aosty, aby sme sa čo najskôr začali brodiť v snehu. Báli sme sa, že stúpajúca teplota znemožní náš plán, ktorý sme už i tak museli zmeniť. Angelo ma chcel otestovať na Breithorne, údajne najľahšej štvortisícovke, ktorú by on prirovnal k prechádzke po snehových poliach. Ale sezóna ešte nezačala, tak padla karta na iný z vrcholov masívu.

Výstup náročný nebol. Prešli sme snehové pole, ktoré končilo strmším stúpaním. Tam sme museli zložiť stúpacie železá a opatrne sa vydať po veľkých skalách, pomedzi ktoré viedol chodník. Bola to moja prvá skúsenosť s takým stúpaním. Vtedy mi napadlo, že som v puberte mala radšej chodiť do Tatier, ako na kupko, ale čas nevrátim. Ponad rameno som nazerala do priestoru za sebou, pridŕžajúc sa hrubého lana, obdivovala som krásne kopce. Viditeľnosť ako na objednávku, nemohli by sme ju zlatom celého sveta vyvážiť. Používajúc ruky, snažila som sa nerobiť zbytočne veľké kroky, ale aj keď sme už boli nad hranicou tritisíc metrov, stačila som s dychom aj energiou. Aj mi napadlo...ako len pôjdem dole...ale vtedy som si spomenula na múdru vetu horského vodcu Iva z Tatier "Teraz sa sústreď na to, čo robíš a potom uvidíme, čo bude, keď pôjdeš dole." Keď sme vyliezli na skalnaté pole nad nami, kde sa balvany menili na balvaniská, ktoré sa postupne utápali v ľade a snehu, cítila som sa ako riadna horalka. A pri tom frajeri z Tatier by to asi dali s prstom v nose.

Čím vyššie, tým viac sa do nás opieral chladný vietor. Obliekli sme sa a na nohy naložili opäť stúpacie železá. Naviazaní do nášho mini družstva, vykročili sme na ľadovec. Sneh zatiaľ držal, len miestami sme sa zabárali tak maximálne po kolená. Slniečko pražilo, vietor fúkal, ľadovec si pre nás pripravil krásne divadlo. Mont Blanc dozeral, či stíham, Madona z Gran Paradisa nad nami držala ochrannú ruku. "Aj tam pôjdeš..." ako keby mi vodca s anjelským menom čítal myšlienky. Potriasla som hlavou, nech všetky myšlienky odletia, aby som rátala len kroky. Pomáhala som si paličkami, keďže stúpanie do výšky štyritisíc metrov bolo strmé. A zrazu sa ľavá palička zaborila do prázdna. Obzrela som sa okolo seba a šikovne urobila krok. Podo mnou bola priepasť. Rýchlo sme prešli asi stometrový úsek. V bezpečí sme prvý raz siahli po teplom čaji s cukrom, na doplnenie energie, osvieženie pier, ktoré na slnku dostávali zabrať (faktor päťdesiat si môžem nechať na pláž).

Snažili sme sa nezastavovať. Sledovala som lano, aby bolo sále napnuté, pozerala som, kde dávam nohy. V posledných dvoch stovkách výškových metrov sa do nás riadne oprel vietor. Kroky boli kratšie a ťažšie. Kúsok od vrcholu sa môj vodca na mňa pozrel s vážnou tvárou "Vidím, že to nezvládneš, musíme sa vrátiť." Prebehlo mnou mierne sklamanie, kým som pochopila, že žartuje. O chvíľu som sa už cerila do objektívu. Emócie zatopili moje srdiečko a dušu, silno som objala Angela. Hodinky ukázali poludnie a my sme vedeli, že cesta dole bude náročná. Sneh sa topil. Množstvo ľudských nôh vyhĺbilo do snehu stopy, ktoré dovoľovali slnečným lúčom predierať sa pod povrch a komplikovať podmienky. Zvýšili sme tempo. Ale slnko išlo proti nám. Zabárali sme sa už vyše kolien a sneh bol zrazu sypký, ako piesok na detskom ihrisku. Bola som vďačná, že ideme dole a nerozumela som skupinkám, ktoré sme stretávali v protismere.

Po niekoľkých desiatkach minút zostupu, keď sme zliezli z hrebeňa a stratili sa vetru, povedala si pravá topánka, že mi dá lekciu a rozhodla sa rozviazať a padať z členka. Topánky ako také majú svoju váhu, mačky a ťažký sneh im ešte pridali. Bez topánky to nejde. A tak som len ponad plece zakričala" Musím si zaviazať topánku..." Útla mužská postava, ktorá kráčala za mnou viac než desať metrov a spájalo nás len lano, ktoré vyzeralo ako pupočná šnúra, urobila gesto, že mám ísť ďalej. "Topánka..." Zakričala som opäť, takmer stopercentne istá, že ma nepočul. "Nezastavuj..." Zakričal. Ako nemám zataviť, keď strácam topánku? V protismere nám išlo lanové družstvo zložené z mladého horského vodcu a jeho troch klientov. Pomaly stúpali. "Mám rozviazanú topánku..." ešte som zakričala, než som sa preborila v snehu do polovice hrudníka. Rýchlo som pochopila. Vytiahla som sa silou vlastných rúk, šuchla po bruchu pár metrov, rýchlo vstala a kráčala dole svahom. Lanové družstvo na pár sekúnd zastalo. Klienti pozerali s ústami dokorán a ja som za sebou počula len známy hlas "Teraz už rozumieš, že nemáš zastavovať?" Po sto metroch mi trhnutie lana naznačilo, že môžem ubrať z tempa. Prišiel čas na prestávku. Angelova tvár mala jemný výraz. Vedel, že som pochopila, čo patrí k ľadovcom. A chvíľu som s tým v sebe bojovala. Zrazu mi spoza chrbta vybehla partia troch chlapcov, nemali viac ako dvadsať, veselo sa bez mačiek kĺzali dole svahom a zvalili sa na sneh. Len sme sa s vodcom, ktorý má anjelské meno, na seba ticho pozreli. Vedeli sme, že tí traja sopliaci majú veľké šťastie, tiež sme vedeli, že ho nemusia mať vždy.

Zvyšok klesania sa mi v hlave varili myšlienky. Uvedomila som si, že v horách nás nič nesmie odtrhnúť od našej koncentrácie. Že dôležitý a jediný istý je práve ten moment, ktorý žijeme. Minulosť sa nezmení a budúcnosť sú len slová, kým sa skutočne nestanú. Nič vážne sa nestalo, žiadne ohrozenie života. Ale pochopila som, že byť ľahkovážna v horách je egoizmus voči tým, ktorí pre mňa znamenajú celý svet. Pri posledných metroch na sypkom snehu som sa môjmu talianskemu anjelovi poďakovala, že ma ani na sekundu nespustil z očí. "To nie ja som tu ten, kto je dobrý. Ty musíš pochopiť, že to ty si dobrá, lebo si prišla až sem." Pyšná som, neukrývam. Ale z technického hľadiska to vlastne nebolo až tak náročné.

Pousmiala som sa nad tým, s akou ľahkosťou a nadhľadom Angelo zvládal situácie, kedy videl, že potrebujem nadobudnúť viac sebavedomia. Ako som samú seba nahlas navigovala, kde položiť nohu, ako sa chytiť lana, ako som sa chválila, keď som urobila správny krok. Keď sme sa pri ceste dole dostali k chodníku na skalách, pozrela som pod seba. Váhanie. (Zbytočné, keďže som to vyšla hore a po chodníku stúpali páni, ktorí by mi mohli byť otcom). "Čo, zavolám ti helikoptéru?" opýtal sa Angelo a naznačil, že mám ísť prvá. Dole som sa už len nahlas smiala šťastím. Človek by sa nemal ani preceňovať a ani podceňovať, ale aby to dokázal, musí sa naozaj dobre poznať a byť skromný.

Vraj teplota na vrchole mohla byť okolo mínus desať stupňov. Ešte v ten večer sa mi okolo nosa nad hornou perou urobil veľký pľuzgier, hojil sa niekoľko dní. Slnko a vietor zanechali svoj rukopis. Večer som šťastím nedokázala zaspať.

Ďakujem vám hory, že ste mi dovolili vystúpiť a vrátiť sa. Ukázali ste mi svoje bohatstvo, dopriali krásne počasie. Mám odvahu a aj šťastie, ale najmä mám život plný krásnych drobností, za ktoré som veľmi vďačná.

S MAČKAMI NA NOHÁCH, S ÚSMEVOM NA PERÁCH

Punta Helbronner je turistickou atrakciou ako sa patrí. Alpy vystavujú na obdiv (takmer) všetky svoje vnady aj bytostiam, ktoré v živote nepočuli slová ako alpinizmus, cepín, horolezec a podobne. Stála som na veľkej plošine a v nemom úžase som sledovala taliansku rodinu s troma deťmi vo veku od sedem do dvanásť rokov. Naviazali sa lanami a stratili za rohom. Už som ich nikdy viac nevidela. Tým sa nesnažím povedať, že sa im niečo stalo, s najväčšou pravdepodobnosťou prešli po ľadovci na francúzsku stranu (cink!, prvé myšlienka, o čom sa dá snívať), alebo sa len prešli smerom ku krásnemu štítu Dente del Gigante (Zub obra) a cez chatu Torino sa vrátili na Punta Helbronner. Malými dúškami som popíjala kávu a sledovala skupinu mladých ľudí, čo si kontrolovali popruhy, vyberali laná a podávali navzájom mačky (cink!, druhá myšlienka, ktorá sa už ale reálne začala meniť na sen). Cez Vallée Blanche zavial jemný vietor a rozknísal mi pramene vlasov. Cez objektív som sledovala dve postavy, ako sa zviazané lanom fotia uprostred ľadovca. CILILING!

Leto sa z hôr vytráca akosi rýchlejšie. Courmayeur je začiatkom septembra chladné, keď sa slnko schová za masív Mont Blancu. V noci sa údolím prehnal dážď, bála som sa novej snehovej vrstvy. V pyžame som vybehla na ulicu, aby som videla, aké mi tam hore nadelili ráno. Prekrásne. Všetci ešte spali, ani pes neštekol. Teplá káva, teplé pečivo a už som šnurovala topánky, balila rukavice. O pol hodinu som s plnou výbavou smerovala do Valée Blanche. "Tu musíš preliezť ponad prekážku. Vymysleli si to Francúzi. Dávaj si pozor..." povedal Angelo. Takže mi tam hore nadelili nielen slnečné teplé ráno (ďakujem), ale ešte aj anjela strážneho (ďakujem sto razy). Predo mnou pár ľudí, za mnou pár ľudí. Trpezlivo sledovali ako spúšťam váhu vlastného tela pomedzi kovovú konštrukciu schodiska bez zábradlia a skaly. Nohy sa dotkli snehu, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Už niet cesty späť. Som tu, pod pánom Mont Blancom. Nasadili sme si mačky, zviazali sa lanami a vykročili. Ani neviem ako, stratili sme skupinku, čo kráčala s nami. "Máš dobré pľúca," povzbudivo ma udieral do ramena Angelo. Vysvetlila som, že v kabíne lietadla je nižší obsah kyslíka, to preto. "Aj srdce máš silné," nedal sa a ja som pyšná sama na seba, ťahala ako ratrak. Učila som sa ako kráčať s mačkami do kopca, ako intenzívne vyšľapať veľmi strmý svah, ako schádzať dolu, že nesmiem zabúdať na lano, držať rytmus, byť pozorná. Cepín mi pripomínal, že ma čaká ďaleko viac, než len slnečný svah. Cítila som v sebe toľko vzrušenia, že sa mi chcelo plakať. "Poď", Angelo jemne trhol lanom, ktoré nás spájalo. Stále na mierne exponovaných skalách. Vysvetlil mi, že okrem ozrutných topánok sa nechávať mýliť mačkami, ale v skutočnosti mojej rovnováhe nemôžu ublížiť. Použila som ruky, zachytila sa o pár skál a zrazu som sedela s nohami vo vzduchu, vysoko nad mestečkom Courmeyeur. Viac ako tisíc metrov prázdna podo mnou boli ako med na teplom rožku. Z termosky sme odpili horúci čaj. A tak sme sa túlali po Vallée Blanche, obchádzali priepasti, sledovali Mont Blanc a počúvali hukot kamenných lavín, ktoré sa v diaľke spúšťali na taliansku stranu. Vrátili sme sa do Col du Geant. Tento raz sa nám nohy kývali vo vzduchu nad Val Vény, kým sme zo skál pozerali na to najkrajšie, čo mi Zem mohla dať - hory.

Milujem kopce. Nútia ma premýšľať. Sledovať, kam kráčam a prečo. Posúvať vlastné hranice. Pred rokmi by mi Vallée Blanche pripadala byť miestom samovrahov, teraz je to pre mňa ten najemotívnejší zážitok, aký som kedy v horách mala. "Teraz musíš ísť vyššie," povedal Angelo a pomohol mi vysnívať ďalší sen. Sny sú na to, aby sme žili. Ak si neplníme sny, prežívame. A nikdy nie je neskoro. Ešte stále mám čas, aby som hranice vlastných možností posúvala ďalej.

Opýtala som sa Angela, či je Aréte príliš nebezpečná. "Hory nie sú nebezpečné, pokiaľ neriskuješ." Viem, že je to aj o šťastí, ale celé je to najmä o zodpovednosti. Noc pred odchodom do Vallée Blanche som napísala mame, že nebudem riskovať. A že jej napíšem, keď budem dole živá a zdravá. Môj otec netušil, čo robím. Bolo to nefér. Ale nechcela som ho strašiť. Keby vedel, že s mačkami na nohách pôjdem na ľadovec plný priepastí, nespal by. Po návrate som mame poslala fotografiu, ako šťastná, ešte stále pripútaná k lanu, sa smejem do objektívu. "Môžem to už povedať otcovi?" A tak som s malou dušičkou priznala, kde som sa celý deň stĺkala a myslím, že tak trochu mi otec nechcel veriť. Zodpovednosť. Musíme veriť len sebe. Nikomu inému nemôžeme veriť tak, ako sebe. Len vtedy môžeme siahať do batôžka snov a neriskovať to, čo nám dali naši rodičia a nikde sa to kúpiť nedá - holý a jednoduchý život. (O niekoľko dní, pri výstupe na Mont Blanc, pochovala lavína Slovensku v mojom veku. Je mi to veľmi ľúto.)

Pri chate Torino sme stretli veľa ľahkovážnych ľudí každej vekovej kategórie. Mamičky s detičkami, všetci veselo v teniskách, hoci ich velikánske žlté tabule upozorňovali na to, že vstupujú do zóny životu nebezpečnej. Nad jednou z ľadovcových priepastí stála, na takzvanom snehovom moste, pani v strednom veku, usmievala sa pri pohľade na naše chodidlá a mačky. Zrejme mala z toho zážitok. Možno ešte nikdy nevidela človeka s mačkami. "Vy neviete, na čom stojíte," povedal jej taktne Angelo. "Ale viem," sebavedomá odpoveď mi odviala ofinu. "Neviete." Rázne odsekol. "Keby ste vedeli, nestáli by ste tam." Prekročili sme most, aby sme sa do neho neopreli váhou našich tiel. Neviem, aká hlboká bola tá priepasť. Ale tej pani by z nej už nič nepomohlo. Angelo mi porozprával, ako sa na Puntu Helbronner vyviezol školský výlet. Mladé dievča prešlo do nebezpečnej zóny, aj keď tam boli milióny tabúľ a kovových bráničiek, ktoré naznačovali, že ide do rizika. Postavila sa na čerstvý snehový previs, ktorý jej túžbu po dramatickej fotografii nevydržal. Našli len bezvládne telo. Nestačí robiť, len to, čo chceme, ak to nerobíme zodpovedne.

V ten večer sa mestečko Courmeyeur opäť topilo v tme. A ja som sa topila v únave, zaspávajúc nielen s hlavou v oblakoch. Milujem hory.

V KRAJINE ŠPAGIET

Leto prišlo. Len tak. Ukázalo sa, vystúpilo z tieňa jari a rozložilo sa na pleciach miest, ulíc, ľudí a vysokých hôr, ktoré tento rok milujem o niečo viac, než ten minulý. Stále sa venujem lietaniu. Nie vo voľnom čase, v rámci pracovnej doby. Hore a dole, na sever a na juh, vnútroštátny, medzinárodný, len tak, aspoň štyri razy za deň. Čas ma okresal a skúsenosti tiež. Ani lety do Kalábrie už nie sú tak bolestivé, ako počas prvej sezóny. "Prepáčte, nechcete si odložiť tašku? Máme nejaké to voľné miesto," oslovila som seriózne vyzerajúcu pani v strednom veku, ktorá držala na kolenách megakabelku. Myslela som si, že zabezpečenie komfortu jej dodá pocit bezpečia, príjemnej atmosféry. "Nie, ďakujem," odmietla ma s úsmevom. "Ja na ďalšej vystupujem...." Dodala a pyšne kukla z okna, keď začali lietadlo vytláčať z parkovacieho miesta. Na ďalšej čo? Zastávke? No to ale všetci vystupujete na ďalšej...pousmiala som sa a radšej len zdvorilo odišla. Zdvorilosť. Tá tu, najmä u tej mladšej a najmladšej generácie, určite nefunguje. Nemyslím si, že je to problém obyvateľov krajiny špagiet, ale keďže tu teraz trávim viac času, než by mal zákon do roka dovoľovať, vnímam to akosi intenzívnejšie. Navyše som momentálne príliš zameraná na myšlienku "návrat domov", takže som citlivejšia. Stojím vo dverách, vstupuje malá desaťročná slečna, ani "bú" a ani "mú", pozdravím ja a ona neodzdraví a ja ju len poprosím, že by som chcela vidieť jej palubný lístok. "Čo??", hlesne slečna. Zahryznem si do jazyka, aby som jej rovnakým tónom neodpovedala to naše slovenské "ho*no" a ide ďalej. Našťastie, tesne v zástupe, pekná mamička. Tak sa usmejem na ňu a ona len chlácholivo povie svojej dcéruške "Láska, miláčik, sedíme v rade 26." A dcéruška, miláčik, bez pozdravu odchádza. Mamička len zagáni, keď ju poprosím o palubný lístok. "26" je jej odpoveď. Len sa usmejem a vezmem jej tie palubné lístky z ruky a prezerám si ich asi o pol minúty dlhšie, než by naozaj bolo treba. Dni strávené na štítoch hôr sú vykúpením z preplnených kabín, kde si ľudia na nás dokazujú, že sú viac a potom si občas dajú do nosa aj medzi sebou. Nuž veru, aj také sa stáva, že si dajú na frak, lebo oni musia mať kufor presne nad svojou hlavou v úložnom priestore a ani o päť centimetrov ďalej. No a ja sa čudujem, že ich deťúrence, miláčikovia, sa nezdravia. Príde pani, opálená štyridsiatnička, že či nemáme prikrývku, lebo jej "bimbo" (chlapček, vek tak do jedného roka, možno dvoch, v mojich predstavách) je chorý a asi má aj teplotu a je mu strašná zima. A tak sa jedna z nás uľútostí, a keďže prikrývky sa u nás nenosia, veď by to bola robota a váha navyše, väčšia spotreba paliva, vybrala svoje sako a podala pani. O dve minútky sme išli skontrolovať, či sako splnilo účel a či sa má "bimbo" trošku lepšie. Ten chudáčik chlapček, ktorý búval mamičke na ramene a držal ju za ruku mal tak šestnásť, ak aj nie viac. No a vydaj sa za neho! Som hnusná? Tak potom mi to je ľúto. Ale toľko si z roboty pamätám. Klamala by som, ak by som tvrdila, že sa nenájdu aj jednotlivci, ktorí majú srdce. Ale, takmer z dvesto na palube, je ich päť. No ale dobrého predsa nebýva veľa a kabína lietadla je toho len dôkazom. Tiež som letela z Kalábrie (osudom predurčená destinácia). Starší pán, naozj starší, mohol by mi byť starým otcom, dlane zničené robotou, vrecká nohavíc ošúchané, ale čistý a uhladený, dokonca pekne voňal, trepal sa uličkou pomedzi sedadlá s veľkým kufrom. Sto mladých vystúpilo pred ním a ďalším takmer sto za ním a nikto mu nevenoval ani pohľad. "Dovolíte, pane?", rodičia ma vychovali byť slušnou za každýh okolností, aj v prípade vnútroštátnych letov. Nečakala som na odpoveď, zhrabla som kufor a schádzala dole schodmi so starším pánom. Pod schodiskom sa na mňa ľudia z autobusov dívali ako puk, len som sa usmiala a popriala ujovi pekný deň. Stisol mi dlaň, tak silno a naliehavo, až mi ho prišlo ľúto. Zrejme už dávno nevidel človeka, čo by len tak, lebo sa mu chce, urobil pekné gesto. Mne to výnimočné nepripadalo, až kým mi nepobozkal ruku. Vtedy som sa zahanbila. Čo by som ja dala za to, aby tu bol ešte mj starý otec a nikdy by som ho nenechala ťahať sa s taký kufrom. Netvrdím, že by bol život nudný, keby pozostával len z lietania. Ale mne to nestačí. Voľné chvíle vypĺňam snami. Kráčam za nimi úzkymi chodníkmi v horách, hľadám ich na nočnej oblohe počas prechádzky v alpských dedinkách, pod štítmi Dolomitov, na cestách necestách, vo vlakoch a v knihách, ktoré vtedy čítam. Pradiem ako spokojné mača, keď sa predo mnou vynoria hory a lapám po dychu, keď mi majestátne dovolia sa ich na chvíľu dotknúť. Sny sú na to, aby náš život okorenili a treba si ich plniť, aby sme si mohli vysnívať ďaľšie.

Po dlhej prestávke som sa vrátila k mojej obľúbenej voľnočasovej aktivite - kopcom. Občas sa vzťahy rozpadnú, aby sme pochopili, že sme na určitú dobu stratili vlastnú identitu a teda neboli tak naozaj šťastní. Našla som krásny hotelík v mestečku Courmayeur. Cesta mi dala zabrať. Najprv do Milána, potom smer Chivasso a trať končila v Aoste. Odtiaľ poľovačka na autobus, keďže Courmayeur leží na trase Tour du Mont Blanc. Keď som začala vstupovať do údolia v okoí Aosty, zastal mi vo vlaku dych.

Nosom a tvárou som vytláčala okno, čo som sa tých hôr chcela dtknúť. Boli čoraz vyššie. V Aoste som vypila len kávu a prešla sa centrom. Akože fajn, ale ja tu nie som kvôli mestám. Aj keď útulné, ale nie to pravé orechové. Autobus bol plný turistov, skialpinistov, horolezcov a ja som sa s mojimi paličkami a topánočkami cítila ako debilko. Kam to zaše ideš? Hadili sme sa údolím cez dva milióny malých dediniek. A tu zrazu v jednej zákrute stál on...pán Mont Blanc. Slzy mi rozmazali výhľad. Po dlhých rokoch som tu opäť. Tento raz nie z francúzskej, ale z talianskej strany. Povedala som, že sa vrátim a som tu. Celý ten čas v krajinie špagiet som snívala vrátiť sa pod strechu Európy.

O niečo väčším snom bolo len obísť Tre Cime. Ale všetko sa stane,keď má a na všetko príde ten správny čas. Ibaže sny netreba len snívať. Dni strávené v Courmayeur boli ako tepý čaj v studený zimný večer, ako leukoplast, keď sa porežete, ako vlak, ktorý ste si mysleli, že už vám ušiel, ale našťastie mešká viac, než vy. Ale o tom v ďalšej kapitole. Teraz idem sledovať hviezdy. Dnes je v Taliansku špeciálna noc. Veľa o tom neviem, len toľko, že sa dá na nebi vidieť stovky padajúcich hviezd. Jeden z mojich priateľov mi poprial, nech ich vidím tisíce. Mne bude stačiť jedna...a pri pohľade na jej pád z neba stihnem pošepnúť všetky svoje želania. Veď ich nemám veľa. Dobrú noc. A nehnevajte sa. Ja to tak zle nemyslím, ja mám tých Talianov vlastne rada. Len nikdy nebudem ako oni.

MILIONÁR

Jeden príde, druhý odíde. Život je už raz taký. Objavujú ja sa noví známi, strácajú sa tí starí, presne tak, ako sa v bytovkách striedajú susedia, v školách spolužiaci, v každej dekáde menej dôležití a viac milovaní priatelia, milenci, či čašníci v obľúbenej kaviarni. Keby sa život nemenil, nemal by farbu, neboli by spomienky a nevedeli by sme, čo si vážiť viac a čomu nepripisovať dôležitosť.

Stretla som v práci kolegu. Veselá kopa. Taký vysoký vychechtaný Slováčisko. Prvé týždne mi pripomínal televízneho moderátora súťaže Milionár, celý Martin. Neskôr mi niektoré jeho gestá privolávali spomienky na staršieho brata. Asi preto som si ho obľúbila. A ešte aj pre jeho priamočiarosť. A dobré halušky.

Nastúpila som do nového zamestnania a úplne prvý deň aj na palubu ako letuška. Nebudem klamať, žalúdok som mala na hojdačke, snažila som sa spomenúť si na všetko, čo by som mala urobiť a po chrbte mi behal mráz. Boli sme na palube šiesti členovia posádky. Okrem mňa ešte traja v kabíne a dvaja v oddelení pre pilotov, za ťažkými a ničím nezničiteľnými dverami. Ale v ten deň si pamätám len tvár kapitána, supervízora a večne sa smejúceho Slováka.

Pristáli sme v Girone, bol večer. Mali sme naložiť pasažierov a vrátiť sa do Talianska. Oznam - iná posádka potrebuje naše lietadlo a to, do ktorého prestupujeme my, má meškanie. Začali sme sa nudiť v priestoroch letiska, určených pre posádku. Vybrakovali sme automat so zemiakovými lupienkami, nikdy nestarnúcimi sendvičmi a zlou kávou. Myslela som si, že je to jedinečný deň, iný, než ostatné. Krátila som si čas vyzvedaním. Napochodovala som s rodnou rečou, no len polohlasne, so strachom, že ma niekto bude počuť a bude z toho zle, zbierala som informácie o meste, ľuďoch, spôsoboch, robote, lietaní. Pravidlá sú jedná vec, no stretnúť rodáka a hovoriť s ním v cudzej reči, to je pre mňa neprípustné. Podobných dní som odvtedy, s tým istým kolegom, volajme ho "Milionár", keďže mi tak pripomína toho Martina, zažila tucty.

V našej brandži to funguje tak - všetci spolu pracujeme, stretávame sa skoro každý deň na letisku, s niektorými dokonca aj niekoľko razy za týždeň na palube. Takmer všetci bývame na tej istej ulici, skladáme sa na spoločný prenájom, mnohí z nás si dokonca v radoch kolegov našli životných partnerov (držím im všetkým palce). No čo budem - "ponorka" ako šľak! Skúšam sa z toho kruhu vymaniť, stretávať ľudí ktorí netušia, čo to znamená, keď kapitán oznámi "desať minút do pristátia". Dokonca nerada hovorím, čo robím, nech nemusím príliš kecať o tom, že lietania sa fakt nebojím, že ešte nikdy som s lietadlom nespadla (našťastie), že skutočne aj ženy sú pilotkami. Ale pár priateľov som si v robote našla. Napríklad Milionára...

..."Dámy a páni...môžete vyhrať tisíc Euro cash, dvetisíc Euro cash...alebo let do mesta Marakéš!" No nemilujte ho. Aj takto sa dajú získať peniaze na charitu. Jasné, že aj Milionár občas vstáva ľavou nohou, ale to ho vždy akosi prejde a potom prídu na rad jeho žartíky. Tie by som zadelila do niekoľkých kategórií:

A. Pasažieri

Vnútroštátny let. Och Taliani, ako oni len milujú hazardovať. Ohrievajú v dlaniach drobné mince, len aby si mohli kúpiť ich ranný žreb. Niečo na štýl kupovania dennej tlače, oni si chcú kúpiť svoju dennú dávku šťastia, nádeje na výhru. Čím južnejšie, tým chudobnejšie, tým viac žrebov sa predá. Veď čo ak motyka predsa len vystrelí?! Útla postaršia pani sedí vedľa svojho manžela, žmolí v ruke ošúchanú bankovku a váhavo vyberá pestrofarebné lósy. A ani sa človek nestihne nadýchnuť, už škrabe mincou hore dole po žrebe, nedočkavo hľadajúc aspoň tú tisícku "cash". Prechádzame so servisom kabínou, keď nám tetuška začne mávať žrebmi pred očami. Siahnem po nich, že by som vyhodnotila celú situáciu. "Nechaj to na mňa," hlesne Milionár. S úsmevom pozerá na žreby... "Yes. To znamená, že ste vyhrali auto." " Auto??," okrúhla postaršia tvár myslí, že nerozumela... "Auto," zopakuje Milionár, siahne do vrecka a podáva pani svoje kľúče od auta. "Je zaparkované na letisku." Odvrátim sa, proste mi tá situácia pripadá zábavná a nechcem nič pokaziť. To sa už smeje aj manžel staršej pani, ktorá pozerá na zväzok kľúčov. Keď pochopí celú situáciu, len sa usmeje. Našťastie sa Taliani neurazia za každú hlúposť. My nie sme na palube elegantnej a kajúcej sa spoločnosti, kde sa podáva šumivé víno v jemnom skle. U nás sa nenosia rukavičky (okrem tých gumených na zbieranie smetí), taktiež nemáme prvú triedu a filmy si pasažieri môžu pozrieť akurát tak na vlastných tabletoch. Malé spoločenské prehrešky vo forme žartovania sa nám odpustia. Milionár má v sebe kompas, vždy trafí do rady, v ktorej sa pasažieri neurážajú, alebo - v horšom prípade - nerozumejú.

B. "Čerství" kolegovia

Po skončení kurzu musí človek odlietať pár letov na zaučenie. Je extra členom posádky a celý deň sleduje, snaží sa plniť si povinnosti a robí, čo mu supervízor prikáže. Každý jeden sme si tým prešli počas prvých hodín na palube. Je to stav, kedy mozog prestáva fungovať. Pod tlakom stresu, strachu, rešpektu a neznámeho prostredia, človek jednoducho prestane načúvať zdravému rozumu a ide ako oslík. To, že vás niekto pošle vrátiť drobné pasažierovi v rade 5, ktorý práve spí, vy ho zobudíte a pasažier netuší, čo od neho chcete, lebo počas letu ani len oko neotvoril, je slabý odvar. Tadááá... Na scénu prichádza Milionár. Lietadlo pristane, roluje, zaparkuje. Otvoria sa dvere, pri schodoch dispečer dáva pokyn na vyloženie pasažierov. Keď aj posledný vystúpi, vyberie si Milionár svoju obeť. Vystrašený, práve nepremýšľajúci nováčik. Milionár mu podáva hotovosť a posiela ho dole schodmi, nech ide vyplatiť parkovné za lietadlo. Vraj v tom mal prsty aj kapitán.

A potom sú tu ešte vtipy, na ktorých sa najradšej smeje Milionár, akoby ich občas hovoril sám pre seba. Či rázne uťahovanie si z priateľov, alebo aspoň osôb prítomných na nočnej párty. Človek má dve možnosti, buď sa urazí, alebo sa zasmeje. My Slováci máme jazyk dosť hlboko namočený v sarkazme. Možno sa to na domácej pôde ani nezdá, ale v porovnaní s lahodným talianskym žartovaním sme chodiaca hrozba, guľový blesk.

Keď mi Milionár povedal, že to ide v Taliansku zabaliť, trošku to so mnou pohlo. S ubúdajúcim časom a blížiacim sa odchodom mám pocit, že v robote bude nuda.

Kolegovia, prichádzajú, dochádzajú, určite to raz aj ja zabalím. Myslím, že Milionár sa rozhodol urobiť krok k lepšiemu, držím mu palce, ale bude mi chýbať.

>"Smejú sa len tí, ktorí rozumejú. A tí, ktorí nerozumejú, tiež sa smejú." -Milionár- MIL

ŽIVOT S KUFROM

Nie vždy má človek chuť písať. Občas je jasno, občas oblačno, nielen na nebi, ale aj v živote. No vždy je potrebné zhlboka sa nadýchnuť a oblaky rozohnať. Záleží len na vnútornej sile a veľkosti mračien, ako dlho to bude trvať. Každá búrka raz prehrmí a ako povedal jeden rozumný človek, ani v Škótsku neprší večne.

Oblaky teda vedia narobiť neplechu. Horúce leto prinieslo búrky, ktoré nečakane prekvapia a ešte viac nečakane sa stratia. "Počas letu budeme mať mierne turbulencie, ak bude treba, dám vám vedieť," povedal kapitán pred odletom v zamračené popoludnie. Už už sme chceli ponúkať pasažierom kávu, keď cinkol komunikačný panel a kapitán nás požiadal, aby sme sa usadili. Lietadlo sa hojdalo zo strany na stranu, raz hore, raz dole, občas agresívnejšie a občas nie. Nič náročné, nič desivé, len nie príliš bezpečné na chôdzu v kabíne s ťažkým vozíkom. Deň sme prežili v kľude. Po pristátí som natrafila na posádku lietadla, koré letelo pred nami takmer po identickej trase. Jedna letuška s narazeným bokom a nohami, ešte asi týždeň neskôr mala na chrbte veľké modriny, druhá s napuchnutou nohou, bolesťami, poškriabanou tvárou a roztrhnutou perou. Prišlo to nečakane, voláme to preto "nečakaná turbulencia", dievčatá v kabíne zdvihlo od zeme, jedna spadla medzi sedadlá s pasažiermi a vozík, ktorý sa snažila udržať, druhá hlavou prerazila panel na strope a váhou celého tela dopadla na operadlo sedadla, ktoré nárazom zlomila. Čokoládové tyčinky sa válali po zemi a po pristátí bol k posádke privolaný lekár.

Nie zbytočne sa pasažierom odporúča, aby počas letu, keď sedia na svojich miestach, mali bezpečnostné pásy stále pripútané. Bezpečnostné pásy sú to preto, lebo nás drži v bezpečí. Len sa pousmejem, keď niekoho v kabíne poprosím, aby si zapol pás a pasažier ho síce zapne, no povolí na maximum, aby mi dokázal niečo v zmysle "Aj tak ho akože zapnutý nemám, lebo ja si môžem robiť, čo chcem." Len si rob, pomyslím si. Je smutné, že ľudia sú čoraz viac hlúpi. Mne sú ich pásy ukradnuté, ale v takej turbulencii bez pásov si akurát tak môžu udrieť svoje oduté pery.

Pilotom a letuškám nehrozí nebezpečie len v oblakoch, ale aj na zemi. Trvalo mi istý čas, než som sa naladila na tóny talianskych pasažierov. Teraz si radšj nechám zvyšovať krvný tlak nagelovanými netaktnými psažiermi z Palerma, než sa nechať okradnúť za bieleho dňa. Lietadlá spoločnosti, pre ktorú pracujem, sú rozlezené po mnohých letiskách európskych a severoafrických miest. Kolujú reči, že najnebezpečnejšie prostredie je v meste neďaleko vychyteného srdca Európskej únie. Tiež mi to pripadá ako dobrá iróna osudu, že tam, kde sa všetci dušujú európskymi zákonmi a rozhodujú o tom, čo sa takmer s celým starým kontinentom bude diať, má vo svojom srdci malé osie hniezdo plné zloduchov a násilníkov. Jeden z pilotov bol nájdený políciou v skoré ráno uprostred ulice len v spodnom prádle. Cestou do práce ho totiž okradli. Nielen o peňaženku, mobilný telefón a iné hodnotné veci, ale aj o uniformu a topánky, ktoré mal na sebe a o tašku, ktorá tak neodmysliteľne patrí k imidžu pilotov a letušiek. Ďalší pilot bol postrelený do nohy, keď nastupoval do auta. Pilot v uniforme krvácal, zatiaľ čo zlodeji ufujazdili na jeho aute. Úprimne? Ešte som nevidela pilota, ktorý by šoféroval zlé alebo staré auto. Takže ak by sa ma niekedy niekto opýtal, či nemám chuť odslúžiť nejakú tu šichtu na takzvanom "predmestí" Bruselu, tak veru ďakujem, ale nie.

Nuž a keď som už spomenula tie tašky, ktoré tak neodmysliteľe patria k nášmu imidžu a sú vlastne povinnou výbavou uniforiem, ľudia sa ma často pýtajú, čo v nich vlastne máme. Taliansko je krajinou chaosu. Taliani sú voľnomyšlienkári a žijú z momentu na moment, hlučne a neusporiadane - aspoň to tak na prvý pohľad pôsobí, aj keď to nie je úplne pravda. Asi pred rokom som sedela pri káve s jedným zo zamestnancov bezpečostnej kontroly letiska. Hovorili sme o robote, pasažieroch, cestovaní, keď v tom sa ma opýtal. "Počuj, a čo vy vlastne máte v tých vašich kufríkoch?" Prepichla som ho ironickým, no aj prekvapeným pohľadom. "Celý deň hľadíš do monitora, kde vidíš predsa našu batožinu..." Netuším, čo v práci vlastne robí, ale to, čo by mal, tak určite nie. Ešte v ten deň sme sa dostali k tomu, že má v robote pri sebe zbraň a na moje prekvapenie, len čo sme vyšli z kaviarne, dal mi ju pri aute poťažkať. Mal ju zabalenú v čiernom obale, len tak pohodenú v kufri. Zrazu som stála uprostred ulice, s revolverom v ruke a zamýšľala sa, akí ľudia zabezpečujú bezpečnosť letiska.

A už keď sme pri tých zbraniach... Kolegu okradli počas letnej dovolenky. Pochopiteľne, bez pasu a leteckého certifikátu nemôže žiadny steward nastúpiť do lietadla a vykonávať svoju prácu. Museli sme zájsť na políciu (na talianskom letisku, podotýkam) a nahlásiť krádež identifikačnej karty zamestnanca, pasu, všetkých osobných vecí. Sedeli sme upotení v malej kancelárii, okolo stola asi traja policajti, ani jeden z nich poriadne nevedel, o čo nám vôbec ide. Nie nadarmo sa povráva ten vtip, že na čo majú karabinieri na boku nohavíc červený pás...aby ľahko našli cestu do vrecka. Policajné vtipy sa evidentne uživia v každej krajine sveta. A zrazu nám poza chrbát prešiel mladík s kufríkom, v ktorom bola zabalená nemalá zbraň. Jeden z policajtov pri stole len nezaujato zdvihol hlavu a pohol dokonale vytrhaným obočím (tu majú muži krajšie vyformované obočie než ženy) a zavtipkoval: "Rambo..." Mne v tom momente prebehla hlavou len prosba, aby ten Rambo náhodou kufrík neotvoril a ako Desperado nevyčistil polovicu odletovej haly. Pochopiteľne, že cez kontrolu s tým Kalašnikovom, alebo čokoľvek to bolo, už neprešiel.

Ibaže v Taliansku na letisku musí byť človek pripravený na všetko. Sú to také milé motovidielka. Naše letisko zainvestovalo veľké a ťažké Euro mince do krásnej niekoľkometrovej konštrukcie, na ktorej sa mal hrdiť osvetlený nápis s názvom letiska. Konštrukcia rástla a rástla, súčiastky pribúdali, nápis bol dokončený a miesto jeho zabudovania do zeme určené. Už už by sa o konštrukciu mala veselo roztrieštiť fľaša šampanského na oslavu veľkolepého nápisu pri príjazdovej ceste na letisko, keď páni inžinieri prišli na jednu drobnosť - celá konštrukcia bola umiestnená v priestore, kde pristávajú helikoptéry. A tak muselo celé veľdielo zase ľahnúť na zem a takmer rok trvalo, kým nápisu našli iné a podstatne bezpečnejšie miesto.

Ale späť k tým kufríkom, ktoré sú súčasťou každej základnej výbavy letušiek a pilotov. Málokto myslí na to, že letušky neraz prespávajú v cudzích miestach, v hoteloch, potrebujú čisé košele, spodné prádlo, že občas sa každej žene pustí očko na pančuchových nohaviciach, ktoré treba okamžite vymeniť, že v zime prídeme do práce v čižmách, ale na palube sa musíme prezuť do lodičiek, že topánky si občas treba preleštiť krémom. To sú len tie praktické veci každodenného života, ktoré zahŕňajú tiež make-up, zubnú kefku, kopec hygienických potrieb. Povinnou výbavou je lekárnička, ihla a niť, keď odletí zo sukne po Vianociach gombík, rôzne papiere, na ktoré vypisujeme správy z aktuálneho letu, no a nejaké to jedlo, fľaša vody... Určite som zabudla ešte na kopec drobností, ktoré si musia nájsť svoje miesto. Žijem život s kufrom. Môj kufor vie o mne viac, ako moja rodina. Má prehľad o aktuálnej knihe, ktorú práve čítam, čím voniam, aký odtieň má rúž na mojich perách, akú veľkosť majú moje chodidlá, či som momentálne v Grécku alebo v Londýne, kedy vstávam, kedy sa vraciam domov a čo jem. Môj kufor naliteal presne taký istý počet miľ ako ja a keď raz doslúži, nechám si ho ako pamiatku na život v letectve.

POTÁPANIE

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili. Biela pena ľahko oblizovala trup lietadla a ja som začala spoznávať zákutia nepoznaného sveta niekde medzi zemou a jasným nebom...

Chvíľu sa cítim, ako keby som písala začiatok ďalšej kapitoly v hrubej knihe. Aj keď to vyzerá dobrodružne, nenapísala by som ani napínavú detektívku, ani knihu o živote po živote. Možno tak skromný cestopis. Alebo denník o mojich vzletoch a pristátiach.

Lietadlá mi už od detstva pripadali atraktívne, ale skôr mi imponovala ich „ozrutnosť“, veľkosť, rýchlosť, oblaky za oknami, než lesk a sláva uniforiem letušiek. Ešte tak piloti, to bola iná káva. Brat tiež ako dieťa sníval o lietaní v oblakoch. No letuška na zozname mojich vysnívaných zamestnaní miesto nemala. Teraz strúham strašnú „frajerku“, tam, v oblakoch.

(zdroj: google.com)

Bol pekný slnečný deň, na malých jabloniach viseli jablká. Sedela som v detskej sedačke pripevnenej na bicykli, hlavu pchala medzi časti vysokého oplotenia neďalekého letiska. Všetky tie stíhačky a lietadlá, ktoré sa z času na čas preháňali nebom ponad náš dom, som vnímala ako bežnú vec. Starý otec chcel mať z brata vojaka, učil nás strieľať zo vzduchovky, chodili sme s vojakmi variť guláš, dokonca si spomínam na deň detí v kasárňach, kde nám premietali Vlka a zajaca. A tento môj starý otec tam so mnou stál, pozeral sa na pristávaciu dráhu, chvosty malých dopravných lietadiel, ktoré spájali Sliač s Prahou. Pamätám sa na tie chvosty a aj na tie malé jablká v korunách jabloní.

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili. Biela pena ľahko oblizovala trup lietadla...

(zdroj: google.com)

Hustá hmla nás donútila odkloniť lietadlo a pristáť na najväčšom letisku vo Varšave. Čakali sme v dlhom zástupe lietadiel, kým vyložia našich pasažierov a poskytnú nám ďalšie pokyny. Po hodine nám dispečer podal nový letový plán. Budeme smerovať do pôvodnej destinácie, pokúsime sa pristáť a naložiť pasažierov a ak nie, vrátime sa „domov“. Všetkými preletela vlna sklamania, budeme meškať, pasažieri budú nervózni... Len čo kapitán povedal, kde pristaneme, rozletelo sa moje chvíľkové sklamanie na tisíc malých kúskov, ktoré pohltila nádej na zahliadnutie Dreamlinera. Na priblíženie – je to lietadlo, nový, veľký a komfortný Boeing. Poliaci ho kúpili ako prví v Európe.

„Tu niekde parkuje aj Dreamliner, nie?“ vrazila som do cockpitu, len čo sme vyložili pasažierov. Ukazovák pomocného pilota preletel popred môj nos a zapichol sa do neviditeľného bodu. Tam bol, majestátny, veľký. Najprv som zazrela len jeho chvost, presne ako vtedy na Sliači, keď sme s dedom obzerali stíhačky cez špáry vysokého oplotenia. Lietadlo vyzeralo ako z filmu, ako futuristický, či rozprávkový stroj, rýchlejší než lietajúci koberec. „Čo ste všetci takí nadšení z nejakého lietadla?,“ kolegyňa si usrkla z teplej kávy, únavou dotknutá tvár prejavovala neporozumenie a nezáujem. Len sme sa s kapitánom a druhým pilotom na seba pozreli a opäť venovali zamilované pohľady veľkej plechovej tube.

(zdroj: google.com)

V hustej hmle sme sa pokúsili pristáť len niekoľko minút letu za Varšavou, počasie nás ale odpichla od zeme. Technicky sa jedná o to, že ak nemôžeme z rôznych príčin pristáť, v poslednom momente sa zobák lietadla zodvihne, motory sa naplno rozbehnú. Pasažierov moment prekvapenia často vystraší, najmä ak nevedia, čo sa deje a prečo stúpame, keď by sme mali pristáť. No tento raz sme leteli prázdni a ja som si strmé stúpanie vychutnala.

„Klop, klop,“ otvorila som dvere cock-pitu a poprosila kapitána, či by som sa mohla zúčastniť pristátia. Podali mi sadu slúchadiel, pred ústa som si pritiahla malý mikrofón, aby som mohla komunikovať s pilotmi, ak by bolo treba. Sediac na špeciálne upravenom sedadle, pripútaná, počúvajúc cez slúchadlá komunikáciu kapitána a veže, spomenula som si na bratove sny z detstva. Ja už tie pristátia ani nepočítam, aj keď každé z nich je iné. A koľko ľudí by dalo čokoľvek za to, keby si mohli na chvíľu sadnúť medzi pilotov?!

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili...

Chvíľu som sledovala oblohu a biely koberec pod nami, nemohla som sa dočkať momentu, keď lietadlo celou svojou váhou vhupne do oblakov. Myslela som, že nimi len preletíme, že sa nám otvorí krásny výhľad na mesto a na okolie. Ibaže počasie mi neprialo. V bielej hmle sme nevideli absolútne nič. Nastal moment, kedy som si uvedomila, že všetko je len na tých strojoch, mašinách, navigácii, veži a pilotoch. Ako keby ste mali zacúvať auto do garáže so zaviazanými očami, podľa pokynov nejakého mužíka z vysielačky.

„Vidíš pristávaciu dráhu?,“ opýtal sa kapitán. Chvíľu som nechcela priznať, že ja nič nevidím. Zaostrila som a v hustej hmle sa objavilo pár svetiel. „Vidím,“ prikývla som a v hlave sa rozhučala otázka: „Tam ideme pristáť?“

(zdroj: google.com)

Vrátili sme sa „domov“ prázdni. Teda ako kto. Ja som v ten deň videla Dreamliner a pristávala v cockpite takmer s nulovou viditeľnosťou. To zase strúham frajerku.